Eliška Ábelová




Narodila som sa 01.03.1986 v rodine, ktorá bola pokračovateľom línie katolíckeho náboženstva. Rodičia ma viedli a naučili, ako slušne a morálne žiť, za čo im veľmi ďakujem. V pravidelnom chodení do kostola som bola poslušná do obdobia, kedy som si začala uvedomovať a vyhodnocovať svoj život, zmysel žitia a bytia a hlbšie sa zamýšľať nad životom veriacich a neveriacich ľudí.

Spozorovala som, že môj život sa o nič viac nelíšil od neveriacich ľudí, čiže v mojom ponímaní, od ľudí, ktorí nenavštevovali kostol. Rozdiel bol len v tom, že ja som verila v Boha a oni nie. Moje skutky boli síce o dobrých snahách, napríklad som sa snažila dosiahnuť dobrý vzťah s mojou maminou počas puberty vlastnou vôľou, čo veľakrát vo mne vyvolalo len väčší pocit frustrácie, keď sa náš rozhovor opäť ubral do vyostreného konfliktu.

Nasledovali ďalšie životné sklamania, ktoré spôsobili moje úplné uzatvorenie sa do seba a zúfalstvo prerastajúce v túžbu sa radšej nenarodiť. V stave úplnej bezradnosti som prestala chodiť do kostola a začala volať k Bohu a rozprávať sa s ním v mojej malej izbe o tom, čo prežívam a ako sa cítim.

Písala som si denník, v ktorom som si vylievala svoje srdce a hľadala aspoň chvíľkové uspokojenie a utíšenie mojej duše. Moje dve veľké prosby boli: „ aby sa urovnal môj vzťah s maminou a aby som našla a spoznala tú správnu cestu pre môj život“. Napriek tomu, že som bola v období očakávania, že sa „možno niekedy“ niečo udeje, čo mi pomôže vyškriabať sa z blata, ktoré ma ťahalo ku dnu, už som prestávala veriť, že by sa to mohlo zmeniť a depresie by vystriedala radosť zo života.



No Boží plán pre môj život bol a je úplne odlišný od toho môjho. Jedného dňa sa ma môj švagor spýtal, či by som sa s ním išla pozrieť na stretnutie kresťanov. Nevedela som nič o tých ľuďoch, ale moja zvedavosť bola väčšia ako strach. Ešte dnes si pamätám ako som mu povedala: „ jasné, veď už nemám čo stratiť.“

Prvou návštevou toho spoločenstva veriacich ľudí som pociťovala na svojom živote nesmiernu špinu a hriechy, ktoré ma ťažili. Boli to úplne iní ľudia, ako tí ktorí sa prezentujú v kostoloch, že sú veriaci. Mali radostné chvály plné života, vyučovali z Biblie a žili a správali sa presne tak, ako je písané v Božom Slove.

Uvedomila som si, že presne toto je to, čo som hľadala, takto by mali žiť ľudia, ktorí o sebe tvrdia, že sú veriaci. Od toho dňa sa zmenil celý môj život. Oľutovala som zo srdca svoje hriechy, vyznala som ústami, že Ježiš Kristus je Pán a Spasiteľ v mojom živote a zažila som dotyk lásky a prijatia a odpustenia hriechov, o ktorom som pred tým len snívala.

Túžila som poznať viac a zistila som, že Biblia je nevyhnutnou súčasťou a receptom šťastného a požehnaného života každého kresťana. Ak človek spozná pravdu, pravda ho oslobodí, nebude žiť v pochybnostiach, strachu, v bolestiach, chudobe, smútku, ale zažije naplnenie Božích zasľúbení a zázrakov vo svojom živote.

Ježiš Kristus nám priniesol život a hojnosť. Lebo Syn človeka neprišiel zahubiť ľudské duše, ale spasiť. Preto, ak máte túžbu spoznať skutočného živého Boha, majte smelú dôveru a volajte k nemu, lebo ten kto prosí, dostane, kto hľadá, nájde a tomu kto klope bude otvorené.

Prajem ti, aby si aj ty spoznal aký je Boh dobrý, milujúci a mocný, ktorému nie je nič nemožné.



Eliška Ábelová