Ladislav Horváth


Volám sa Ladislav Horváth. Chcel by som Vám vyrozprávať, ako som našiel v živote to, čo som vždy hľadal, aj keď som nikdy nevedel , čo vlastne hľadám.
Najlepšie by sa to asi dalo charakterizovať výrazom „Zmysel života“. Viem, že mnohí zmysel života stále hľadajú a možno pre tých bude môj príbeh.

Narodil som sa 18.10.1975 v ateistickej rodine za bývalého režimu. Moji rodičia mi o Bohu, či zmysle života nikdy nerozprávali. Bolo to asi preto, že na takéto otázky nepoznali odpoveď ani oni sami. Nadôvažok komunistický režim mal na takéto otázky svoje „vysvetlenie“. Moji rodičia sa rozviedli keď som mal 8 rokov. Už v dosť mladom veku som hlavne kvôli môjmu otcovi, ktorý veľa rozprával proti režimu mal veľký odpor voči komunistickej ideológii a aj vďaka tomu som už ako 12-13 ročný začal počúvať punk rockovú hudbu a stal sa vyznávačom anarchistickej filozofie. V tejto dobe začali aj moje prvé kontakty s fajčením, alkoholom atď. V podstate okrem týchto vecí ma v puberte nič iné moc nezaujímalo. Ľudia okolo mňa mali ciele, ako si nájsť po skončení školy dobré zamestnanie, založenie rodiny, dobre zarábať a podobne. Ja som však v ničom nenachádzal žiadny zmysel. Dokonca myšlienky na to, že by som v budúcnosti založil rodinu ma desili, keďže som nechcel svojim deťom odovzdať tú istú prázdnotu, ktorú som mal vo vnútri. Ináč tú istú prázdnotu som videl u väčšiny ľudí okolo seba, ktorí sa ju väčšinou snažili zakryť. Ľudstvom ako takým som pohŕdal, lebo všade som videl len pretvárku a sebectvo.

Keď som mal 17 rokov , začali sa v mojom živote diať veci, ktoré keď sa na ne teraz spätne pozriem boli „ako keby“ inteligentnou rukou riadené záblesky svetla, ktoré mali za úlohu oslobodiť ma od mojich predsudkov voči Bohu a viere v Boha a priviesť k živej viere a k rozhodnutiu pre nasledovanie Ježiša Krista. Prvým takýmto momentom bolo, keď mi jeden človek, ktorého som si veľmi vážil povedal, že k základnému všeobecnému rozhľadu patrí, aby človek prečítal Bibliu. Táto myšlienka vo mne vŕtala, a keďže sme pred pár rokmi dostali od mojej babky veľkú modrú Bibliu, ktorú pravda nikto nečítal, len zdobila našu knižnicu, rozhodol som sa ju prečítať. V tej dobe, napriek tomu, že som mal okolo 17 rokov som veľmi zle čítal a nemal som rád zložité knihy ako učebnice a podobne. Pamätám sa ako som si povedal , keď som prvý krát otváral Bibliu: „No pozrieme sa čo píšu farári“.

Otvoril som knihu Genesis 1. kapitolu – stvorenie sveta. Keď som začal čítať cítil som, že to musel napísať niekto veľmi múdry, vznešený, cítil som veľký pokoj, ťažko sa dá popísať, čo som vlastne prežil, ale uvedomil som si že to je niečo iné, než čo som čakal, že je to výnimočná, hodnotná kniha a navyše som sa pri jej čítaní cítil veľmi dobre. Keď som prečítal stať o stvorení sveta, zatvoril som knihu a povedal som si: „Dobre píšu farári.“ Povedal som si, že ju budem určite ešte čítať, ale k realizácii som sa akosi nedostal. Ale aj toto málo stačilo k tomu, aby som nemal úplne odsudzujúci pohľad na kresťanstvo ako také, aj keď môj postoj k pokrytectvu v cirkvi sa nemenil. Ďalším takýmto momentom bolo, keď som sa dozvedel, že môj otec, ktorý žil dosť „free“ životným štýlom, niekedy som ho nevidel celý rok, potom sa zas objavil atď. - sa obrátil a stal sa kresťanom. Nechcel som tomu veriť, lebo som ho poznal a vedel som, že to k nemu nepasuje. Ale potom som sa sním stretol a bol úplne iný. Nepil, nefajčil, tvár mu žiarila, bolo z nej vidieť, že v Ježišovi Kristovi našiel to,
čo mu celý život chýbalo – inšpiráciu, naplnenie, zmierenie, vieru, záchranu. Veľa mi rozprával o tom aké zázračné uzdravenia sa diali v zbore, ktorý navštevoval, rozprával mi veľa príbehov z Biblie, ktoré boli pre mňa veľmi zaujímavé a veľmi rád som ho počúval. Tešil som sa, že mu viera pomohla, aby sa odvrátil od svojho sebazničujúceho životného štýlu – alkoholu a podobne. Avšak v sebe som si povedal: Môj otec potreboval Ježiša, aby sa vyhrabal z bahna v ktorom bol, ale ja takéto barle nepotrebujem. Keď chcem prestanem piť alkohol, prestanem fajčiť, klamať atď.

Ďalšou vecou bolo, že som bol ateista - hlavne punker a teda veriť v Ježiša bolo pre mňa veľmi vzdialené. Približne v tomto období sa začali vo mne búrať hradby anarchistickej filozofie. Pamätám sa ako som si približne v tom istom čase čítal časopis Anarchy kontra, kde boli pravidelne články proti kresťanstvu, cirkvi, viere v Boha atď. Jedna žena tam napísala reakciu na tieto články asi s takýmto obsahom: Prečo sa vy punkáči stále sťažujete, že ľudia Vás odsudzujú, keď vy sami odsudzujete kresťanov pre ich vieru v Boha.
Veď čo zlé je na tom keď niekto úprimne verí v Boha a dodržuje Božie prikázania? Nikomu tým neškodí! Keď som túto reakciu prečítal uvedomil som si, že tá žena mala pravdu.
Bola spravodlivejšia než my!
Krátko na to prišla situácia keď sme ako partia boli všetci opití a zrazu všetci moji kamaráti začali preklínať Boha. Vtedy vo mne niečo povstalo a začal som sa s nimi hádať: „Prečo nadávate na Boha, keď Boha vôbec nepoznáte, neviete prečo stvoril svet a ľudí“ atď. Oni mne späť: „Čo si pobožný“ atď. Takto sme sa dohadovali do druhej po polnoci, až kým som nezostal sám. A vtedy keď som išiel sám domov, v nočnom tichu, v mojom vnútri prehovoril tichý hlas: „Ty už veríš.“ Uvedomil som si, že je to pravda a odpovedal som: „Áno verím.“ a hneď potom: „ Ale ešte sa nechcem stať kresťanom. Ešte si chcem užiť...“ V tejto istej dobe som si povedal, že prestanem hrešiť - teda aspoň robiť tie veci, ktoré som považoval za hriech a to bolo hlavne opíjanie sa a klamstvo. Avšak čím viac som chcel s hriechom prestať, ako keby tým viac som sa do neho ponáral. Zrazu ma stále niekto pozýval na pivo, partia v ktorej som bol, začala robiť malé krádeže v obchodoch a to všetko ma strhávalo silou, ktorej som nevedel odolávať.

Nakoniec prišiel jeden punkový koncert, kde som sa konečne dostal k marihuane, to bol jeden zo zážitkov, ktoré som veľmi chcel vyskúšať. Avšak jej účinky mi spôsobovali veľmi zlé stavy, vadila mi hudba, ľudia, hluk. Musel som vyjsť von. Bolo my hrozne. Totižto vedel som od môjho otca, že byť pod vplyvom drôg je vlastne byť pod vplyvom démonov. Vtedy tam sám vonku v tme som si uvedomil, že keď pôjdem ďalej touto cestou , možno už nikdy nebudem vedieť urobiť rozhodnutie pre Ježiša – stať sa kresťanom. Uvedomil som si, že moji kamaráti, moje vyšľapané chodníky ma vedú čím ďalej, tým hlbšie do hriechu. Preto som si povedal: „Musím sa rozhodnúť teraz!“ a tak som sa rozhodol pre Ježiša, rozhodol som sa, že hneď ako stretnem otca, pôjdem s ním do zboru a urobím všetko, čo je potrebné.

Tak sa aj stalo. A hneď pri prvej návšteve zboru som na vlastnej koži pocítil Božiu moc. Zažil som krst Duchom Svätým a odvtedy mám živý kontakt so svojím Stvoriteľom – Otcom nebeským a navyše kazateľ sa vtedy pomodlil za moju nohu, ktorú som mal kratšiu o centimeter, čo mi spôsobovalo problémy v držaní tela a noha mi pred mojimi vlastnými očami dorástla, čo potom neskôr potvrdil aj ortopéd, ku ktorému som chodil. On totiž pri každej kontrole meral moje nohy, keďže som mal jednu kratšiu. Od toho dňa mám teda živý vzťah
s Bohom, ktorý vypočúva moje modlitby a je mojím najväčším pokladom.

Som už kresťanom asi 19 rokov a mojou najväčšou túžbou je, aby čo najviac ľudí mohlo podobne ako ja nájsť zmysel života, ktorý nemôže človeku dať nič iné, než to keď sa dostane do živého vzťahu s Bohom, získa odpustenie hriechov a večný život v Ježišovi Kristovi.



Ladislav Horváth