Irma Valašíková




BOŽÍ DOTYK

Svedectvo o tom, ako Boh vytrhol našu mamu - Irmu Valašikovú - 87 ročnú, z pazúrov smrti.

Prišiel 10. August 2015, horúčava dosahovala okolo 40 stupňov a keďže mama bývala v paneláku, vzhľadom na dlhodobé ťažkosti s prieduškami, jej zdravotný stav sa zhoršil a mala tendenciu odpadávať. Previezli sme ju do Velčíc do domu - k mojej sestre Vierke a predpokladali sme, že jej bude lepšie. Na druhý deň večer mi volala Vierka, že mamu museli zobrať na pohotovosť do Zlatých Moraviec, kde jej lekári nevedeli určiť diagnózu a tak ju previezli do Nitry na CT pľúc. Toto vyšetrenie sa skoro stalo mame osudným. Do žíl jej napustili tekutinu, čím sa následne zhoršil jej stav, cestou naspäť do Zlatých Moraviec sa jej zastavilo srdce. Po oživovaní mama upadla do kómy a tak ju previezli na ARO.

Čo najrýchlejšie sme nasadli s mojou manželkou Evkou do auta. Rozhodol som sa, že to takto nemôže dopadnúť a začal som sa modliť väčšinou v jazykoch. Cestou do Zlatých Moraviec som volal jednému našemu presbyterovi, aby sa aj on modlil. Na otázku, či sa pomodlíme spoločne do telefónu, som odpovedal: „Zjednotíme sa a každý sa bude modliť individuálne“. Keď sme prišli do nemocnice, tak som sa modlil ďalej v jazykoch a hoci navonok pre ostatných to mohlo vyznieť ako posledná rozlúčka s mamou, túto myšlienku som neprijímal do svojho srdca a bol som rozhodnutý prebrať ju k životu. Pohľad na ňu bol žalostný, ležala akoby bez ducha. Mama bola napojená s hadičkami na prístroje a jedna veľká trubica jej vychádzala z úst. Jej tlak bol 80 na 60. Sestričky nás upozornili, že sa môžme zdržať na jej izbe maximálne 5 minút. No ja som sa rozhodol, že tam zostanem tak dlho, pokiaľ nebudem mať svedectvo – pokoj v srdci, že môžeme odísť. Držal som mamu za ruku a v mene Ježiša Krista som jej prikazoval, aby sa prebrala z kómy. Povedal som jej: „Mami, takto nemôžeš odísť, budem sa s Tebou ešte rozprávať.“ Prečítal som modlitbu spasenia, modlitbu uzdravenia (Modlíme sa Božím Slovom), zviazal a vyhnal som ducha smrti vo viere, že toto všetko sa udeje na slávu Božiu. Napriek upozorňovaniu, že mám odísť z izby, som zostal v izbe, ďalej som sa modlil v jazykoch, nakoľko mi dochádzali slová...

O nejaký čas som si všimol, že prístroje začali ukazovať tlak 130 na 80. Asi po 30 minútach som dostal určitý pokoj do srdca a tak, napriek pochybnostiam, som odišiel z izby s vierou, že Duch Svätý dokoná svoje dielo a mama bude uzdravená. Cestou naspäť autom - napriek nemému úžasu ostatných - zo mňa zrazu vyleteli slová: “Naša mama sa preberie z kómy“. Potom som pustil nahlas hudbu - chvály a zvyšok cesty do Velčíc (Vierkinho domu) sme s Evičkou spievali, či skôr hulákali. Vierka povedala, že tiež verí tomu, že sa mama preberie. Na druhý deň mi Vierka zavolala, že som mal pravdu a mama sa naozaj prebrala z kómy. Jej dcéra - Mirka, povedala „Ten Jaro má asi pravdu, niečo na tom, čo rozpráva, bude“. Vierka v ten deň bola za mamou v nemocnici a to, čo uvidela, ju udivilo. Mama mala krásne rozžiarené bledomodré oči (ako zamlada), ako keby bola v prítomnosti Ježiša a ten ju ožiaril svojím svetlom. Takto začal, nielen mamin ale i náš spoločný boj.

Za jej uzdravenie sa modlil náš pastor Dušan i celý zbor niekoľko krát. Pridali sa i modlitby jednotlivcov ... Lekári nepočítali s tým, že sa mama z kómy preberie a dávali jej minimálnu šancu na prežitie. Dokonca sa vyjadrili, že to, že sa prebrala, nebolo v ich silách, ale že to je nejaký zázrak. Na áre mama zostala asi 2 týždne a následne sa lekári rozhodli pre operáciu srdca - rozsiahli infarkt. Napriek tomu, že mama súhlasila, mali sme o tom rozhodnúť spolu so sestrou. Zvažoval som, že operácia v jej veku je riskantná, no potom mi prišla na um myšlienka, že keď ju Boh prebudil z kómy, tak prečo by mala skončiť kvôli operácii srdca. Veď Boh je dokonalý, nie je len čiastočný uzdraviteľ. Aj keď s malou dušičkou, prišiel pokoj a súhlas s touto náročnou operáciou (išlo o rozšírenie hlavnej cievy cez ruku, mama mala upchaté 3). Po operácii zostala mama ešte v nemocnici asi dva týždne a pretože lekári už nevedeli urobiť viac pre jej uzdravenie, tak ju poslali domov k Vierke do Velčíc. No starostlivosť o mamu bola komplikovaná, pretože mama bola ešte zoslabnutá a tak bola odkázaná na Vierkinu pomoc 24 hodín denne (časté hnačky, prebaľovanie, kŕmenie). Spolu s Evičkou sme chodili za mamou každú sobotu a spoločne sme sa modlili za jej uzdravenie. V jednu noc sa mama v noci zobudila a robila krik na nejakých ľudí, ktorí boli podľa nej v izbe a posielala ich preč. Vierka však nikoho nevidela a snažila sa ju presvedčiť, že tam nie sú, nech ide spať. Vierke som vysvetlil, že zrejme ide o démonov, ktorí napádajú maminu myseľ. Povedal som jej: “Môžem sa pomodliť, aby tieto démonické sily odišli, dám celý tento dom pod ochranu Ježišovej krvi, ale ak sa im otvoria dvere, môžu sa vrátiť. Bolo by dobré, keby si dala život Ježišovi, získala tak autoritu a moc v Duchu Svätom skrze meno Ježiša Krista a mohla by si použiť toto meno v prípade potreby.“ Na moje prekvapenie sa pomodlila modlitbu spasenia a prijala Ježiša Krista do svojho života. Môj údiv bol o to väčší, že už viackrát som jej hovoril evanjelium, ale vždy to na niečom stroskotalo. No tento krát Duch Svätý zlomil všetky prekážky. Nakoniec som sa pomodlil, zviazal démonické sily a išli sme domov. Odvtedy nastal pokoj v dome a žiadne zvuky ani vidiny sa nevrátili. Vďaka Bohu.

Najbližšiu sobotu, keď sme prišli za mamou, nám oznámila: „Deti moje, rozhodla som, že viac nebudem od tejto chvíle užívať lieky“ (robili jej ťažkosti nielen pri prehĺtaní, ale aj pri trávení) a čakala na našu reakciu. Táto veta ma zaskočila a chvíľu som rozmýšľal nad tým, čo povedať. Nakoniec som sa mamy opýtal, aký má ona sama k tomu postoj - či rezignovala a je jej všetko jedno, alebo či sa rozhodla, že napriek tomu, že nebude užívať lieky, vyzdravie. Vybrala si druhú alternatívu. Od tej chvíle jej život už nezávisel na lekároch, liekoch, ale stála na Božom slove a verila tomu, že bude úplne uzdravená. V nasledujúcich dňoch začala robiť pokroky, každým dňom naberala viac sily. Jej veľkým víťazstvom bolo, že sa jej trávenie upravilo, prestali hnačky a čoraz viac sa osamostatňovala. Vierka nemusela okolo nej chodiť , prebaľovať ju. Začala cvičiť v posteli, aby zosilnela, aby sa dokázala sama posadiť. Jedného dňa počula hlas: „Vstaň a choď“. Najprv váhala, mala strach, pretože bola v izbe sama. No o chvíľu hlas sa ozval ráznejšie: „Vstaň a choď“!. Na to sa pomaličky postavila z postele a urobila krok a zároveň kričala na vnučku Mirku. Keď Mirka vbehla do izby, neverila vlastným očiam, mama stála pri posteli a pridržiavala sa rukami. Odvtedy neprešli ani dva týždne a začala sama chodiť na WC, do kuchyne a do záhrady. Jej zdravotný stav sa po všetkých stránkach vracal do pôvodného stavu. Už nás v sobotu čakala opäť naša stará mama. Každý deň ďakujeme za tento zázrak, za uzdravenie našej mamy, ktorej lekári dávali iba malú šancu na uzdravenie.

Naša vďaka, chvála a všetka sláva patrí nášmu Pánovi, Ježišovi Kristovi, ktorý vypočul a stále vypočúva naše modlitby... a mama spolu s nami opakuje slová: „Ježiš je môj Lekár a ja prijímam svoje uzdravenie od neho teraz, v Mene Ježišovom.“


Jaroslav Valašik, 10. január 2016